10/05/2026
Možno nehľadáš vyslovene chémiu. Možno len ťa to len ťahá za tým, čo poznáš.
Chaos.
Nedostupnosť.
Neistotu.
Intenzívne výšky a pády.
Keď roky žiješ drámami, v strese, na hrane alebo v šialenom dopamínovom a adrenalínovom kolotoči, zvykneš si na to.
Trochu zradná vec pri naháňaní stimulov je tolerancia.
Prv ti stačí malá dávka a cítiš, že lietaš. No mozog je nenásytný a postupne mu táto dávka nestačí.
Chce viac. Intenzívnejšie. Už či si tú intenzitu vezme aj cez určité trápenie, mu je jedno.
Takto sa ocitneš v situationshipe, kde len dúfaš, čakaš, potichu trpíš, ale pre nádej a tie občasné príjemné chvílky to znášaš.
Ako mi jedna klientka povedala, “po rokoch to už bolí menej, aj keď sa nič nezmenilo.”
Mozog si zvykol na neistotu, chaos a čakanie.
Samozrejme nezabúdajme, že čím ťa vie muž hodiť do väčších pádov, tým ťa potom vynesie do väčších výšok.
Niežeby také boli.
V podstate sú to omrvinky oproti tomu, čo by si mala v naplnajucom vztahu. Ale pri tolkom nenaplneni potrieb, ti príde aj mala davka síce intenzívnej pozornosti ako mega vec.
A keď príde pokojný, emocionálne dostupný muž, pri ktorom nemusis cakat, nahanat, bojovat…
mozog si povie:
„Nič necítim.“
Nie preto, že nie je dobrý.
Ale preto, že pokoj pre teba ešte nepôsobí ako niečo, čo poznáš.
Je to menej intenzívne. A mozno sa seba pýtaš, toto je ono?
Niekedy najsilnejšia láska príde nenápadne. A príťažlivosť nezačne ako vybuch sopky, ale ako plamienok, ktorý vies rásť a silnieť. Bez toho, aby ťa spálil, ako tá “chémia”, ktorú si naháňala a v skutočnosti to bol len adrenalínový koktejl stresu.
Ako si to s chémiou a iskrou v láske mala ty?
Ak si sa v tom našla, ulož si to❤️
